24. november
Gabriel Taurin Dufresse
Keď hlas tichých kričí aj cez stáročia - takto môžeme s radosťou spomínať na Gabriela Taurina Dufresse. Tento Francúz, ktorý sa narodil 8. decembra 1750, podstúpil mučenícku smrť za vieru v Číne. Jeho život bol požehnaním pre šírenie viery v ríši stredu, kde sú kresťania dodnes v nemilosti štátnych úradov.
Do Číny prišiel Dufresse ako dvadsaťpäťročný a prežil tu zvyšok života. Popravili ho vo veku šesťdesiatpäť rokov. Teda štyridsať rokov šíril vieru a kresťanstvo v krajine, v ktorej kresťanov štátna moc prenasledovala a aj krvavo vraždila. Bol Európanom a cudzinci boli vždy pod drobnohľadom čínskych úradníkov, na čom sa veľa nezmenilo. Gabriel Taurin Dufresse dokázal za týchto absurdných podmienok pre šírenie viery založiť dokonca nový kňazský seminár a za požehnané účinkovanie bol ako päťdesiatročný vysvätený za biskupa rozsiahlej misie v Su-Čuene.
Mal tridsaťštyri rokov, keď ho zatkli. Stalo sa tak preto, že čínska moc nerozlišovala medzi moslimami a kresťanmi. Obe náboženstvá považovala za rovnaké. A to je na tom veselé, ak si uvedomíme, že svet za celé stáročia až po dnes rozdeľujú fundamentalisti, ktorí rozlišujú ľudí podľa vierovyznania, či patria k moslimom, alebo či sú kresťanmi. Akurát v Číne obe náboženstvá prenasledovali súčasne, na čo doplatil misionár - kňaz Gabriel Taurin Dufresse.
Zaujímavý je aj spôsob, akým ho zajali. Nestalo sa tak preto, že mal inú pleť a na prvý pohľad ho každý ľahko rozlíšil od Číňanov. Šiel sa sám udať štátnym orgánom. Urobil tak na príkaz svojho predstaveného apoštolského vikára monsinieura Jána Didiera. A predsa vtedy Gabriel Taurin nebol popravený.
Ján Didier ho vyzval, aby sa prihlásil úradom ako obetný baránok. Zajatím Dufresseho chcel jeho nadriadený odpútať pozornosť štátnych orgánov od kresťanských obcí, aby o ne prenasledovatelia stratili záujem, čo sa aj podarilo. Gabriel Taurin si bol vedomý, že ide dobrovoľne na možnú smrť. A nebál sa. Postavil sa smelo bezbožnej moci, aby zachránil nevinných Číňanov, ktorých by v prípade prezradenia, že sú kresťanmi, čakala krutá smrť.
Túto obetu Boh ocenil zaujímavým spôsobom. Gabriel sa len po šiestich mesiacoch od zatknutia ocitol náhle na slobode. Dostal podmienku, že sa nesmie vrátiť na misijnú stanicu. Ale Dufresse sa tam aj tak vrátil, aby ho po druhýkrát zatkli až o 21 rokov neskôr. Toľko rokov dokázal udržať v tajnosti prítomnosť v misii, pričom jeho práca dokazuje, že si robil zo štátnych orgánov dobrý deň. Veď v roku 1803 dokonca zvolal na misiu v Su-Čuene prvú synodu svojich kňazov, ktorú neskoršie schválil aj Vatikán. Jednoducho sa nebál svetských zákonov v krajine, kde žil, keď neporušoval Božie zákony. O pastorácii kresťanov rok pred smrťou hlásil do Ríma, že sa "zväčša odohráva v domoch kresťanov, ktoré sú na to súce a bezpečné." Doslova uviedol:
"Takýchto pastoračných staníc je pre veľkú roztratenosť kresťanov veľmi veľa."
Takže kňaza zachraňovali pred prezradením kresťanské rodiny. Nakoniec ho predsa odhalili a popravili vo veku nedožitých 65 rokoch života. Zanechal nám však poznanie, ktoré je inšpirujúce aj v dnešných časoch, že vyznávači islámu môžu byť prenasledovaní spolu s kresťanmi len preto, že veria v Boha. A ďalšiu skúsenosť, že tichý človek zvládne často oveľa viac ako človek ukričaný, ktorý sa ľahko prezradí.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára