4. jún
František Caracciolo
Väčšina mladých ľudí rozmýšľa, ako si vybudovať kariéru. Náš dnešný svätý František Caracciolo konal inak. Vo veku dvadsiatichpiatich rokov založil rád Menší rehoľní duchovní, ktorých volali marianisti, alebo tiež caracciolini. Mohlo by sa zdať, že teda bol úspešný mladý muž. Lenže táto rehoľa mala okrem tradičných rehoľných sľubov, akými sú sľub chudoby, čistoty a poslušnosti aj štvrtý sľub. Ten sľub hovoril: nikdy neprijať žiadnu cirkevnú hodnosť.
Zároveň cieľom rehole Františka Caraccioleho bolo starať sa nielen o chorých, ale najmä o väzňov. Teda sľub neprijať žiadnu hodnosť, žiaden úrad bol akoby proti logickému snaženiu mladosti po tituloch, uznaniach a inej svetskej sláve.
V tomto prípade Františkovi ako zakladateľovi rádu priniesli sľuby náklonnosť samotného pápeža, ktorý rád potvrdil bulou. Príprava väzňov na večnosť bola krásnym poslaním. Ľudia vo väzení sú trestaní za svoje hriechy a zlé skutky už za živa, ale to neznamená, že nemajú nádej na spasenie vo večnosti. Nik z ľudí o nikom nemôže povedať, že je zatratený. Preto František Caracciolo chcel, aby aj väzni mali nádej. Poznal sám, čo je to byť v očiach iných akoby zatratený.
V mladosti ťažko ochorel. Jeho choroba mu znetvorila tvár. Každý sa od neho stránil. Bol chorobou poznačený a ľudia si vytvárali o ňom názor podľa predsudkov. Presne tak ako sa iní ľudia pozerali a pozerajú sa aj dnes na väzňov. Potom títo ľudia rýchlo strácajú nádej na polepšenie sa po opustení múrov väzníc. Už sú poznačení. Podobne ako František Caracciolo. Preto sa rozhodol založiť rehoľu. Rehoľníci sa sami zriekli dopredu možnosti robiť kariéru a venovali sa len otázkam prípravy iných na večnosť.
František Caracciolo sa narodil v roku 1563 v talianskych Abruzzách v slávnej rodine. Jeho príbuzní boli známi v Neapole v časoch jeho kráľovstva. Teda nebol chudobný. Rozhodol sa pre dobrovoľnú chudobu. Najmä potom, ako sa zasvätil Panne Márii a jeho ťažká choroba zázrakom zmizla. Po vyzdravení rozdal majetok biednym a vstúpil do kňazského seminára v Neapole.
Tu bol za dva roky štúdia predčasne vysvätený za kňaza ako mimoriadne nadaný študent. Začínala sa pred ním otvárať sľubná kariéra. František Caracciolo poznal vrtkavosť svetského šťastia. Preto sa rozhodol založiť rád, v ktorom sa dopredu jeho členovia zriekli všetkých hodností. Len tak sa mohli venovať najbiednejším a väzňom.
Pápež bulou potvrdil novú reholu v roku 1588. Svätý otec poslal Františka do Španielska, aby aj tam založil kláštor rádu. Tu Carracciola kráľ neprijal, nuž sa vrátil do Ríma. Pokúsil sa ešte raz prísť založiť kláštor do Madridu, čo sa mu nakoniec podarilo a španielsky kráľ ho teraz prijal veľmi vľúdne. Po návrate zo Španielska náhle ochorel. Zomrel 4. júna v roku 1608. František Caracciolo zomieral tak, že v jednej ruke držal kríž a v druhej obrázok Panny Márie. Povedal: "Poďme! Poďme duša moja, do neba!" Zomrel vo veku štyridsiatichštyroch rokov.
Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára