pondelok 20. mája 2013

Svätí na každý deň - 21. máj: Felix z Cantalice


21. máj
Felix z Cantalice


Deo gratias - teda po slovensky Bohu vďaka - takto prezývali svätca s menom Felix z Cantalice. Narodil sa v roku 1515 v takej chudobnej rodine, že nemohol chodiť ani do školy. Deo gratias ho prezývali v Ríme, kde štyridsať rokov robil kveštára kláštora svätého Bonaventúru. Jeho povinnosťou bolo každé ráno vziať vrece a ísť do ulíc veľkomesta žobrať jedlo pre rehoľných bratov. Za každý dar Felix z Cantalice povedal: Deo gratias - teda Bohu vďaka. Tak prišiel k prezývke.
Ďakoval aj vtedy, keď ho vyhnali od dverí domu, alebo mu škaredo nadávali. Nikdy sa neurazil. Veselé sú spomienky naňho v súvislosti s deťmi. Tie za ním behávali a kričali: "Deo gratias, frater Felix."
A on sa zastavoval, objímal ich, hladkal, spieval si s nimi, či sa nahlas modlil hoci aj na rušnej ulici. Deti Felixa zbožňovali. Keď v máji v roku 1587 zomrel, museli ho za pár hodín trikrát preobliekať. Toľko národa sa k nemu vovalilo do chudobnej izbičky kláštora, v ktorej žil štyridsať rokov a každý si chcel odniesť nejakú relikviu ako spomienku na svätca. Úplne mu rozstrihali aj tak biedne šatstvo.
Ako to, že sa tento chudobný pastier oviec, ktorý nevedel čítať a písať stal taký populárny vo vtedy už svetovo slávnom meste Rím? Kým pomáhal ako dieťa rodičom na poli, či pásol ovce, úprimne sa modlil. V strome v lese si vyryl kríž a pred ním kľačal celé hodiny. Takto žil aj v Ríme v kláštore. Celý deň zbieral almužny, potom v kláštore vyrábal darčeky pre milodarcov. Strúhal im drevené krížiky, navštevoval chorých, či chodil roznášať, ak vyžobral viac jedla, ako potrebovali mnísi, potraviny chudobným.
Spal najviac dve - tri hodiny denne, zvyšok noci strávil v kostole na kolenách v modlitbe. Už v detstve objavil toto tajomstvo slasti pohrúženia do modlitieb a netúžil po hrách s inými deťmi, ale len potom, aby sa mohol modliť. Takto sa naučil umeniu pernamentnej modlitby. Modlil sa neustále. Keď ho v kláštore žiadali, aby sa naučil čítať a písať, Felix im povedal: "Poznám len šesť písmen, päť červených a jedno biele. Tých päť červených je päť rán Krista Pána a to biele je neporušená čistota Panny Márie, ktorú si ctím ako matku."
Felix z Cantalice udržiaval podobne ako pri modlitbe pernamentný pôst a žil len na chlebe a vode. Keď bol mladší, pýtal sa ho jeden kardinál, či aj v starobe bude voči sebe taký prísny. Felix mu povedal: "Vojak musí zomrieť s mečom v ruke a somár pod svojím bremenom. Boh uchovaj, aby som svojmu telu niekedy dožičil pokoj! Veď je na to, aby pracovalo a trpelo."
Je až neuveriteľný zázrak, že sa Felix takto dožil sedemdesiatichdvoch rokov. Posledných pätnásť rokov života chodil denne na prijímanie Božieho tela. S ostatnými mníchmi sa rozprával málokedy, lebo hovoril, že on je len obyčajný oráč a pastier, kým oni sú študovaní kňazi. Napriek tomu na ulici bol veľmi zhovorčivý. Často šokoval vysoko postavených mužov a ženy vtipnými odpoveďami, postrehmi, či vhodne použitými citátmi zo svätých kníh.
Keď zomieral, uprene sa pozeral na jeden bod. Pýtali sa ho čo vidí. Felix z Cantalice radostne odpovedal: "Nevidíte moju matku Pannu Máriu tam uprostred anjelov?" Felix ešte dodal tradičné poďakovanie: "Deo gratis!" A zomrel.

Stanislav Háber
(z pripravovanej knihy Svätí na každý deň)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára